Hrať na klavíri je také vznešené!

Hranie na klavíri je vznešené. Také majestátne, také ‚posh‘. Tóny klavíra znejú krásne a klavíristky sediace za klavírom vyzerajú v tranze hrania ako múzy. Kedysi hrali na klavíri len tí v najlepších rodinách a bohatí, čo na to mali.

Už sa vám niekedy stalo, že ste k niečomu prišli len tak a nikdy ste to v živote neocenili?

Alebo viete niečo, čo iní nie a príde vám to obyčajné, že škoda o tom vôbec hovoriť?

Takto podobne som to mala ja s klavírom. Pár článkov som už o tom popísala. V skratke, nikdy som sa na hranie na klavíri nepozerala ako na niečo výnimočné. Skôr opačne.

Keď som pred troma rokmi ukončila po operácii rakoviny prsníka mesačnú rádioterapiu, telo na reakciu ožiarov zareagovala ako dieťa počas túri, koré odmieta kráčať ďalej. Ožarovaná oblasť ruky a paže mi prestala fungovať. Jedného dňa som si ráno nemohla zapnúť podprsenku, sama sa obliecť alebo pomôcť vyzliecť trojročnému synovi. Ľavú ruku som vyššie ako po pás nezdvihla. Prestala som šoférovať a nosiť tašky.

Keď som sa v záhradke potkla a padajúc zachytila o ruku, od bolesti som omdlela a našla sa neskôr vyvalená v záhone.

Prišlo to tak nečakane a rýchlo, že som na to vôbec nebola pripravená. Mesiac po ožiaroch začala kovidová pandémia a zohnať pomoc v tomto čase bolo nemožné. Len vďaka dobrej duši a sprchovému kútu, na ktorý som sa v bolestiach vešala, som ruku po roku ako tak rozhýbala.

Práve počas tohto obdobia som si uvedomila, čo všetko už nemôžem robiť a o robenie čoho všetkého prídem, ak sa mi ruka nezahojí. Zrazu som si spomenula aj na klavír. Čo som sa ho roky aktívne nechytila, zrazu mi bolo hrozné si predstaviť, že budem maž sloniu alebo nehybnú ruku a v živote si už nezahrám. Ako keby som si doteraz zahrala?

Toto sú tie situácie, keď sa začnete v živote ‚preberať‘. Keď vám začne svitať, čo keď už nebudete môcť…To sú tie zlomy, keď prosíte a prisaháte a ste schopní sa spojiť aj s Luciferom, len nech ešte…budem dobrá!

Nie, jasné, že nie každý to prežíva takto dramaticky. Nie každý je životom vláčený a ťahaný k tomu, čo je mu súdené.

Čo som vlastne týmto chcela povedať je, že ak viete niečo, čo vás v živote baví a robí vám radosť, robte to a tešte sa z toho. Plňte si túžby a robte v živote čo máte radi. Chváľte sa a šírte radosť ďalej, buďte nákazliví ako chrípka. Šírte lásku k sebe a osatným. Svieťte na cestu aj takým, ktorí ešte nevidia, akí sú skvelí. Chváľte seba aj druhých. Veďte k tomu aj vaše deti. K robeniu vecí, ktoré majú radi. 

Hrať na klavíri je úžasné. Je to vznešené. Zo všetkých nástrojov sa mi vždy páčil len klavír. Na nič iné som nikdy nehrala a ani netúžila. Milujem hrať na klavíri. Možno nie som virtuóz a skladateť, ale hranie ma baví a teší ma to. Takisto milujem učiť a viesť mojich žiakov k hudbe a hraniu na klavíri. Ukazovať im, ako prepojiť hudbu s tvorením melódie na klavíri. Ako si zahrať skladby, ktoré majú radi.