Integrácia v učení

Minule sa mi moja veľmi dobrá kamarátka sťažovala, že jej synček má v škole problémi s angličtinou. Že sa snažia, skúšajú, učia sa slovíčka, ale že im to nejde. Že je malý nešťastný lebo zase dostal 4 z testu zo slovíčok.  Nevedel ich všetky správne. Že ako mu pomôcť? Čo s ním robiť?

Úprimne? No jemu nijako. Pomôcť treba pani učiteľke.

Nešlo mi do hlavy, že sa na Slovensku učí angličtina alebo hocijaký iný cudzí jazyk stále touto formou. Drtením sa slovíčok.  Dopredu sa ospravedlňujem všetkým pani učiteľkám, ktoré takouto formou jazyk neučia… Fakt ma to dostalo. Sama si pamätám, ako som sa po príchode do Anglicka trápila používaním mojej školskej angličtini v praxi. Čo ma v škole naučili nie a nie integrovať do hovorenej reči. Základná komunikácia mi robila problémy a nikto mi nič nerozumel. A nielen mne.

Na jednej čiare

Všetci, čo sme mali zo škôl aspoň nejaký základ angličtiny alebo aj väčší, ale v momente príchodu do UK sme všetci stáli na jednej  čiare.

Začínali sme odznova.

Nevedeli sme nič. Nevedeli sme komunikovať a naša ‚speaking English‘ bola proste na hovno! 🙂 Doteraz si pamätám ako ma nadšenie a pýcha zo znalosti jazyka v cudzine prešla rovno v prvej robote. Keď mi kolegovia Angličania položili otázku „What do you mean!?“ po každej mojej snahe niečo s nimi odkomunikovať, sebavedomie mi vtedy kleslo tak dole, že som ho doteraz nenašla.

Totálne fopa!

Nevravím, že som to s tou výučbou angličtiny nejako preháňala. Predsa, chodila som do jazykovej školy, maturovala som na jednotku a vedela som si prespievať aj pár anglických hitov z hitparády. Od doby, čo nám na školách nahradili ruštinu angličtinou alebo nemčinou, prešlo nejakých pár rokov učenia sa. Dosť dlho na to, aby som zvládla základnú komunikáciu v mekáči pri prevracaní burgrov na grile.

NO NIE, nezvládla!

Písanie slovíčok

Áno, tiež sme vypisovali slovíčka. Tiež som bola v škole traumatizovaná metódami učenia. Debaty na hodinách angličtiny sa okrem monológu učiteľky na tému objavenia Ameriky viedli aj formou kladenia otázok nej samej, ako: “ Why do you think is Colombia called Colombia?….to dlhé, dlhočízne ticho…od položenia otázky až skoro po koniec hodiny. Nepomohlo ani keď vyvolala mňa, jednu z najlepších žiačok. Ani ja som sa do silenej debaty zapojiť nechcela. Neviem, či sme boli odpoveďou zaskočení preto lebo bola tak primitívne jednoduchá alebo preto, že nás na ňu nechala tak dlho čakať a žiadna debata v triede neprebehla. „Becaaause of Columbus! „bola odpoveď. (Ako že keď ju objavil, tak sa po ňom volá :)).

Nie, neboli sme podporovaní integrovať učenie v triedach pomocou debát, diskusií v pároch alebo menších skupinkách.  Nemali sme miesto vyjadriť naše názory alebo s rešpektom počúvať názor iných. Všetko učenie bolo oddelené, separované od celku a v tejto forme nedávalo niekedy žiadny význam. No naučte a vysvetlite malému dieťaťu, že slovíčko ‚put on‘ bez žiadneho ďalšieho kontextu, znamená ‚obliecť sa‘.

Nevedeli sme naučené veci zapojiť do učenia, a už vôbec nie do života. Doteraz mám pocit, že okrem čítania a počítania ma na základke, strednej a vysokej nič nenaučili. Vôbec nič z toho v živote nepoužívam.

Aj ten Columbus, že vraj tu Ameriku nakoniec vôbec neobjavil…

Nie sme dosť dobrí

A tak som rozmýšľala ako by som pomohla chlapcovi, ktorý zažíva v takom útlom veku pocit, že nie je dosť dobrý. Program, ktorý si nesieme v živote asi všetci, čo sme vyrastali a chodili do škôl na Slovensku. Kde známka, jedno číslo z piatich hovorí o našej  celkovej schopnosti a úrovni vedomostí. Kde známka znamená viac ako snaha alebo chuť sa učiť. Že známka sa stane našou nálepkou a ťažko ide odlepiť.

A to len kvôli slovíčkam, ktoré si nevieme zapamätať…

Kde je vôľa, tam je cesta

A pri tom je to také jednoduché. Len trošku chcieť a zmeniť zabehnuté. Pozrieť sa na výsledky v učení detí (v tomto prípade aj známky) a od výsledkov v učení naspäť k sebe, ako feedback, milá pani učiteľka. Prečo má dieťa zase zlú známku? Kde robím chybu? (Aj učiteľka sa môže mýliť.) Kde je moje učenie nevyhovujúce a míňa môj cieľ, naučiť dieťa jazyk či niečo iné? Ako môžem zmeniť systém môjho učenia, aby boli výsledky mojich detí lepšie a stretli sa s požadovanými výsledkami v učení?

Existujú hry, piesne, knižky, obrázky, hračky, kartičky alebo jednoduchý dialóg, ktorý môžu deti medzi sebou viesť sami. Existuje kopec rôznych interaktívnych spôsobov, ktoré pomôžu deťom s výučbou a integrovaním nového do celku. Ďeťom sú tieto formy učenia blízke a prirodzenie ich v živote uplatňujú.

Kamarátke som navrhla, aby si malý zahral s mojimi deťmi nejakú online hru, minecraft alebo niečo, kde môžu spolu ‚drtiť ‚a ‚speakovať‘. No ešte sa neozvala, lebo že malý také hry nehrá. Viete asi, aká bola pointa. Deti spolu bezprostredne komunikujú a učia sa rýchlo. Hlavne pri spoločnej inerakcii. Roky som učila v Anglicku deti, ktorých druhý jazyk bola angličtina. Videla som, aké bolo na začiatku pre nich ťažké fungovať v prostredí, v ktorom im nikto nerozumel. V prostredí, kde oni ničomu a nikomu nerozumeli.

Neverili by ste, ako rýchlo sa všetky deti dokázali nový jazyk naučiť a to len vďaka tomu, že boli integrovaní do prostredia, kde sa bezprostredne učili a nasávali do seba všetko nové. Viete si predstaviť, žeby som im diktovala slovíčka, ktoré by sa mali doma naučiť?

Čo sa za mladi naučíš…

Napriek tomu, že žijem roky v Anglicku, viem že moja angličtina nie je skvelá. Vedome viním školský systém na Slovensku, ktorý mi ako dieťaťu zabezpečil tento level vzdelania. Do Anglicka som prišla neskoro, keď už všetok ‚harm was done‘ a naučené bolo nemožné odnaučiť. Že ja blbá som sa hrabala na výšku!…keby som sa na ňu vtedy vykašľala a odišla do sveta ešte mladá, kým sa mi mozog vyvíjal, bohvie kde by som teraz bola…haha!