Keď mi raz za rok narastú dlhé nechty :)

Raz za rok mi narastú dlhé nechty. Každý klavírista vie, čo to znamená. Áno, že nehrám na klavíri. Niekoľko týždňov, vôbec, ani jeden deň. Mám ich dlhé, natreté gelom na nechty farbou letnej sezóny. Dlhé nechty spôsobujú, že prsty sa pri hraní na klavíri nedajú zahnúť, pri hraní klepkajú po klávesnici a môžu sa zlomiť. Nechty, nie prsty :).

Ako dieťa a až do dospelosti som dlhé nechty nikdy nemala. Do hudobnej školy som chodila dlhých 14 rokov a dlhé nechty som si nemohla dovoliť. Nemohla by som tak hrať na klavíri. Doteraz si pamätám, ako sa nám niektoré učiteľky výhrážali, že nám ich na hodine ostrihajú nožničkami ( aj preto si ich doteraz poctivo strihám na krátke). Dlho som nechápala, prečo sú dlhé nechty pre mňa také neatraktívne… až kým neprišli deti a prázdniny. A gélové farby na nechty s UV lampou :).

Ako učiteľka mám celé letné prázdniny voľno (úprimne, myslím často na tých, čo učitelia nie sú) a dovolím si vypnúť a nehrať na klavíri vôbec. Nie je to jednoduché, ale keď máte výhovorku, že kvôli trom deťom, ktorým musíte prevádzkovať denný tábor, prejde  vám to aj pred sebou samými. Verím, že keby to neboli deti, mám v zálohe minimálne 10 ďalších dôvodov, prečo na klavíri nehrať.

Ak si dovolíte a ste úplne v súlade s tým, že niečo nerobíte, OK(v mojom prípade necvičenie, nehranie na klavíri), všetko je v poriadku (toto ovšem nie je môj prípad). Problém nastane vtedy, ak sa za nič nerobenie bičujete a nenávidíte najviac na svete. Obidva postoje nám situáciu nezlepšia ani nevyriešia. Čo v danom momente vieme, ale tvárime sa, akože sa nás to netýka. Ak sa k pocitom výčitiek pridruží pocit tlaku ako by sme ALE predsa mali, vytvárame ešte väčší odpor a sme úple v …

A takto prežívam každé jedny prázdniny! (S tými, čo neučia už asi nejdem mať taký súcit ako som mala.) Plná výčitiek, hanby a odporu. Tlaku voči tomu, že by som aj niečo mala, ale však veď…veď viete. Že by som aj mohl hrať na klavíri a ešte aj kadečo iné. Však vždy sa niečo nájde. A JA nič nerobím! Fuj! Hrôza! Celé zlé!

A preto nie nadarmo vravím, že sa rada učím od detí a mojich žiakov.

Leto je dlhé. A aj keď tu v Anglicku trvajú prázdniny len šesť týždňov,  stále je to dlhá doba na to, aby sme, ak sa niečomu venujeme celý rok, vypli na tak dlho. Oproti tlaku a zodpovednosti z nerobenia vecí, ktorú pežívame my dospelí to majú naše deti o dosť ľahšie. Milujem ich bezprostrednosť a úprimnosť. Na našich prvých hodinách po lete mi na otázku, či cvičili na klavíri cez leto, všetci úprimne odpovedali, NIE! S ľahkosťou, s úsmevom a radosťou. Len tak.  A vtedy som to vybalila aj ja: Ani ja som necvičila a nič nehrala. Tak. A je to tak OK.

Možno budem za čudnú učiteľku, ale od mojich žiakov cvičenie na klavíri nevyžadujem. Nie je to moja podmienka. Mám žiakov, ktorí ku mne chodia na hodiny klavíra roky a doma klavír ani nemajú. Viete si predstaviť, keby som trvala na tom, aby cvičili? Že keď hrať doma nebudú, tak…?  Mám jednu úžasnú žiačku, ktorá sísce klavír doma nemá ale chodí ku mne na hodiny zo všetkých detí najdlhšie. V učení je najďalej a jej radosť  a nadašenie z hry na klavír stále pretrváva.

Smozrejme, že všetkým deťom vysvetlím benefity domáceho cvičenia a samozrejme sú žiaci, ktorí prirodzene doma cvičia. Hranie ich teší, tešia sa, že keď prídu domov, naučené skladby si zahrajú. Ale tí, ktorí nie, hrajú so mnou na hodine. Hrajú celú hodinu a veľmi si to užívajú. A tak to mám. Nie, nemusíte doma cvičiť. Na hodine predsa hráme celých celučičkých tridsať minút. Samozrejme, že spomeniem benefity domáceho hrania, že si veci a naučené veci zapamatajú a budú vedieť ale nie je to moja podmienka. Nelipnem na tom. Ako človek som sa už dávno naučila, kde je tlak vznikne odpor a verím, že hojnosť mojich žiakov svedči aj o tom, že na nich nikdy v otázke cvičenia netlačím. Majú voľbu. Sú skoro dospelí. Preberajú zodpovdnosť aj takouto formou učenia. Samozrejme máme deti, ktoré doma hrajú lebo chcú, tešia sa, hrajú skladby ktoré

A takto som len chcela nadhodiť otázku našich programov, limitujúcich programov. Takých, ktoré nám už neslúžia. Takých, ktoré nás obmedzujú. Naučených, napočúvaných, odkukaných. Hovoriacich nám, čo máme a čo nie, čo sa musí a čo je správne. V podstate žiadne univerzálne ‚správne‘, ‚dobré‘ a ‚zlé‘ ani neexistuje. Je to asi všetko tak ako nám to vyhovuje a ako dobre sa v tom cítime. Rozhodnutie, ako sa v tom celom chceme ďalej cítiť. Kde tlačíme na pílu, vytvárame odpor a cesta tam určite nevedie. Že ak niekde uberem, tak môžem inde pridať. Že keď niečo nechám ísť, vytvorím miesto pre nové. Že je ok skúšať a na starých veciach nelypnúť. Že niekedy len stačí dôverovať životu a TEJ vyššej sile v nás! 🙂